Dobýjanie Bratislavy Napoleónom

Generálmajor Vincent Fridrich Bianchi  

Veliteľ obrany Bratislavy v roku 1809

Vincent Fridrich Bianchi, vojvoda z Catalanzy, muž, na ktorého meno by nemali Sloveni (Slováci) – a Bratislavčania zvlášť – zabudnúť. V pamätnom roku 1809, keď napoleonské vojská obliehali Bratislavu, zveril cisár František I. obranu tohto strategicky významného mesta práve generálovi talianskeho pôvodu Bianchimu. Dôveroval mu, spoliehal sa na jeho umenie vojenskej stratégie a taktiky. Ukázalo sa že právom. Kto bol tento muž, ktorého meno sa akosi vytratilo z historickej pamäte obyvateľov Bratislavy?

Vincenzo Federico Bianchi sa narodil 1.februára 1768 vo Viedni. Už od detstva prejavoval záujem o všetko, čo súviselo s vojenským životom. Mal iba 11 rokov, keď mu zomrela matka a on dal na rady starého dôstojníka, aby skromné dedičstvo po matke investoval do štúdia na Cisárskej kráľovskej vojenskej akadémii vo Viedni. Fridrichov  otec Giacomo Bianchi bol povolaný k výučbe fyziky a chémie na univerzitu v Paríži, kde v roku 1785 zomrel. Aj vďaka vplyvu niekoľkých učencov, priateľov jeho otca, mladý Fridrich bol schopný vstúpiť do cisárskej kráľovskej vojenskej akadémie vo Viedni, kde dosahoval výborné výsledky.

V roku 1788 bol menovaný podporučíkom v armáde ktorá pôsobila v Slavónii (Sirmia). Vyznamenal sa pod velením generála Laudona pri obliehaní pevnosti Dubitz.  Bianchi bol spomenutý ako jeden z tých, ktorí najvýznamnejšou mierou prispeli k úspechu tejto akcie a bol menovaný do hodnosti nadporučík. Po obliehaní ďalšieho mesta Valenciennes bol v roku 1793 povýšený na kapitána. V roku 1796 bol prevelený do Talianska ako štábny dôstojník. V bitke pri Rivoli bol zajatý a prevezený do Milána ako väzeň. O niekoľko dní neskôr sa dostal na slobodu vďaka výmene, keď Napoleon požiadal generála  Alvinzyho o výmenu zajatcov. Bianchi dostal povolenie k návratu do Tirolska cez územie Verony. Na konci roku 1798 prevzal velenie armády princ Fridrich Oranžský a kapitán Bianchi bol menovaný jeho pobočníkom. Bohužiaľ, princ zomrel skôr, než mohol začať vojenské operácie. Cisár František I., ktorý bol informovaný o prínose Bianchiho, zveril mu  úlohu ujať sa mladého arcivojvodu Ferdinanda počas neprítomnosti arcivojvodu Karola, ktorý bol od roku 1799 poverený vojenskými operáciami v Nemecku a vo Švajčiarsku. Vďaka vernosti arcivojvodovi  Ferdinandovi bol Bianchi po troch mesiacoch povýšený na plukovníka. Po uzavretí mieru v roku 1804 plukovník Bianchi prevzal velenie 48. Uhorského pešieho pluku ktorému velil do roku 1807, kedy bol menovaný brigádnym generálom. V roku 1808 sa oženil s Friederike von Liebetrau Maixdorf (1780-1838).

A tu už sa začína jeho slávna Bratislavská história. 3. júna 1809 bol menovaný veliteľom obrany mesta Pressburg (Bratislava), ktoré mal za úlohu dobyť v tom čase najvýznamnejší Napoleonov maršal Louis Nicolas Davout. Bianchi vysunul obranu na predmostie Dunaja v Petržalke (dnes sad Janka Kráľa).    

Francúzsky husársky pluk nadviazal 27. mája 1809 spojenie s jazdeckou divíziou generála Montbruna, ktorá pozorovala presun brigády generála Bianchiho. Išlo o brigádu, ktorá pozostávala z pešieho pluku Gyulay č. 60 (obsahoval dva prápory - 1265 mužov) a z pešieho pluku Duka č.39 (pozostával tiež z dvoch práporov - 914 mužov). Po prieskumných akciách z oboch strán sa začína situácia vyostrovať.

Prvý podnet k vážnejšiemu obratu situácie dal maršal Louis Davout, ktorý 1. júna vyrazil z Hainburgu a Wolfsthalu po ceste z Kopčian na Petržalku. Jeho armáda pozostávala zo 14 000 mužov a 20 až 30 diel s delostreleckou posádkou. Pri Kopčanoch sa francúzska armáda sformovala do troch útočných kolón. Jedna pod vedením generála Gudina útočila v smere Kopčany - Petržalka, kým krídelné kolóny smerovali ku koncu Petržalky.

Francúzska jazda, ktorú tvorila divízia pod velením generála Lasalla, bola dislokovaná za kolónami a udržiavala vzdialenosť potrebnú na podporu útoku svojej pechoty. Na základe prieskumu, na ktorý vyslal generál Lasalle 26. mája 16. strelecký pluk, dostal Napoleon správu, že Rakúšania chcú uzavrieť prechod cez Dunaj. Napoleon, v snahe prekaziť rakúsky plán, nariaďuje maršalovi Davoutovi zmocniť sa Petržalky „za každú cenu“! Maršal Davout po oboznámení sa so situáciou uskutočňuje 1. júna  prieskum bojom.

Do prieskumu zapojil 16. strelecký pluk, líniový 85. peší pluk a hessenský prápor. Na rakúsku obranu v Petržalke (z wolfsthalskej strany) Davout zaútočil s 2 000 mužmi pechoty a za podpory štyroch diel. Práve v tomto období prevzal velenie nad rakúskou obranou generálmajor Vincent Fridrich BIANCHI.

Obranný val Rakúšanov bol zostavený nasledovne: v dedine Petržalka bol sústredený pluk č. 58 Beaulieu, na opevnení (predmostí) boli jeden prápor pešieho pluku Gyulay a jeden prápor pešieho pluku Duka č. 39, ako aj niekoľko práporov dolnorakúskej domobrany spolu s delostrelectvom. Generál Bianchi viedol obranu takticky výborne, Francúzov pod velením maršala Davouta odrazil a zatlačil ich až do východiskového postavenia - do Hainburgu a Wolfsthalu.

Počas útoku mali Rakúšania zranených 100 mužov a 4 dôstojníkov. Po nevydarenom útoku na Petržalku Davout sformoval svoje zbory a  3. júna ráno postupoval s posilnenými francúzskymi jednotkami znova po ceste vedúcej cez Kopčany a Wolfsthal na Petržalku. Dopredu poslal jazdecký predvoj, ktorý sa dostal do potýčok s obrancami. Boli to francúzsky husársky pluk č. 8 a jágerské (poľovnícke) pluky č. 13 a 16 z divízie generála Lasalla. Pluky narazili na  predné jazdecké stráže rakúskeho vojska, ktoré sa formovali z pluku O´Reilly Chevaulegers č. 3. Tento druhý útok kolón maršala Davouta bol silnejší ako predchádzajúci už i z dôvodu, že Francúzi dostali posily a početný stav jednotiek stúpol na 18 000 mužov pechoty.

Počas útoku prenikli francúzske oddiely do Petržalky a zapálili ju. Nepodarilo sa im ju však dobyť ani v tento, ani na nasledujúci deň. No Rakúšania boli prinútení Petržalku opustiť a stiahnuť sa za opevnené predmostie, ktoré sa nachádzalo v oblasti dnešného petržalského parku (sadu Janka Kráľa). V útoku stratili obrancovia 13 dôstojníkov a 360 vojakov. Sú tu započítané aj straty na zajatých - 7 dôstojníkov a 110 mužov z pešieho pluku Beaulieu.

Divízia generála Petita, nachádzajúca sa na dostrel rakúskych jednotiek, začala 4. júna manévrovať svojím delostrelectvom, ktoré rozostavila v smere proti opevnenému predmostiu. Po osadení 24 diel začalo o desiatej hodine dopoludnia delostrelectvo paľbu na obranné postavenie rakúskeho vojska, ako aj na Bratislavu. Generál Bianchi poslal magistrátu depešu s ubezpečením, že nie je dôvod znepokojovať sa. On i vojsko stoja v obranných postaveniach a môžu sa na nich úplne spoľahnúť.

Francúzi bombardovali Bratislavu štvorfuntovými, osemfuntovými, ale i dvanásťfuntovými a väčšími guľami, ako aj húfnicovými granátmi. Ostreľovanie trvalo od desiatej do dvanástej hodiny predpoludním. Väčšie škody v meste však neboli zaznamenané. Zasiahnuté boli domy stojace najbližšie k Dunaju, na mestskej promenáde, poškodené boli domy na Dlhej ulici a tiež aj akademická školská budova a fara pri Dóme sv. Martina.

Niekoľko gulí dopadlo aj na roh Schőndorfskej ulice a na Panenskú ulicu. Veľa granátov a gulí skončilo v mestských vinohradoch. Obyvatelia opúšťali svoje príbytky pri Dunaji a v centre mesta a sťahovali sa do okrajových častí - do Blumentálu, Vinohradov a neskôr aj do Lamača a Sv. Jura.

Toto prvé bombardovanie Bratislavy prinieslo obete na životoch a materiálne škody na budovách a majetkoch občanov mesta. 6., 7. a  8. júna bol zaznamenaný pokoj. Francúzska bojová činnosť ustala. Ale 9. júna sa Francúzi pokúsili o prechod cez Dunaj pri Devíne na piatich člnoch (v jednom člne bolo 50 - 80 mužov). Uvedený pokus bol zneškodnený práporom dolnorakúskej domobrany pod velením podplukovníka Obergsőla.

Francúzska jednotka bola odrazená a zvyšok výsadku bol nútený vrátiť sa späť do svojho východiskového postavenia. Podobné, rovnako neúspešné pokusy, podnikli Francúzi 10. a 11. júna. Medzitým mesto Bratislava poskytovalo zásoby pre obrancov. 10. júna to bolo 70 okovov vína, 2 595 funtov múky, 1 056 funtov tabaku, 436 funtov slaniny, tri merice fazule a iné potraviny. Na bratislavskom hrade, ktorý zaujímal výhodnú polohu nad mestom, bola zriadená pozorovateľňa. Odtiaľto bol zaznamenaný pohyb vo francúzskom tábore, z ktorého tiahli nespočetné konvoje vozov, muničných kár a 16 diel smerom na Rusovce.

11. a 12. júna sa presúvala časť francúzskych jednotiek spolu s delostrelectvom z predmostia pri Bratislave k Rábu, kde chcel Napoleon prekvapiť rakúske arcikniežatá Jána a Jozefa. Od Rábu sa približovali ich insurekčné jednotky pod velením arcikniežaťa Jozefa a tiež časť rakúskej armády pod velením arcikniežaťa Jána.

V noci z 12. na 13. júna sťahuje aj maršál Davout svoje jednotky a delostrelectvo až ku Kopčanom, kde sa utáboril. Dostal  posilu v počte 2 000 mužov a začal sa na týchto pozíciách opevňovať. Francúzi vybudovali opevnenie i oproti polostrovu Pečeň (Pőtschen), na ktorom bolo sústredené jedno z krídel rakúskej obrany. Napoleon však vyjadril svoju nespokojnosť maršálovi Davoutovi prostredníctvom listu, ktorý podpísal princ z Neuchâtel. V liste vytýka maršálovi stratu niekoľkých dní, ktoré mali Rakúšania k dispozícii na vybudovanie obranných postavení na bratislavskom predmostí a petržalských ostrovoch. Vyzval maršála Davouta, aby zakročil proti staviteľom opevnení silnou delostreleckou paľbou.

Maršál Davout rozkaz splnil. Sústredil delostrelecké jednotky pri bratislavskom predmostí a započal intenzívnu delostreleckú paľbu na opevnenia, s menšími prestávkami na zistenie účinnosti delostreľby. Generál Bianchi zotrval na pozíciách a večer 18. júna poslal na prieskum jednotku pod velením nadporučíka Pustelníka od pluku Duka č. 39. Jednotka mala za úlohu priniesť správy o pohybe Francúzov, o počte a druhu vojsk a o ich situácii. Prieskumná jednotka nadporučíka Pustelníka mala 50 mužov. Loďou sa prepravili na vopred určené miesto, ktoré bolo  vzdialené asi dva kilometre od hlavného ramena pri obci Rusovce a vošli do dediny, kde táborilo asi 250 francúzskych vojakov.

Nadporučík Pustelník sa mal podľa rozkazu správať tak, aby nevzbudil pozornosť nepriateľa a neobjavili ho. A už vôbec sa nemal púšťať do potýčok, pretože podľa plánu rakúskeho veliteľstva sa na tento sektor nemala pútať pozornosť. Nadporučík Pustelník úlohu splnil. 23. júna prišli k predmostiu čerstvé jednotky, ktoré vystriedali Bianchiho zbor. Išlo o jednotky zo Žitného ostrova, ktoré patrili zboru arcikniežaťa Jána. Vystriedané jednotky sa stiahli do priestoru Moravského poľa. Generálmajor Bianchi však zostal na predmostí, kde ďalej riadil obranu podľa priameho rozkazu generalissima arcikniežaťa Karola. Zbor, ktorý prišiel zo Žitného ostrova, mal 32 a pol práporu, 22 a pol eskadróny a 50 diel. Bojový stav vojsk bol 16 779 mužov, 3 542 jazdcov a 50 diel.

Napoleon venoval bratislavskému predmostiu veľkú pozornosť. Považoval ho, ako aj celé mesto Bratislava, za dôležitý strategický bod. Bratislava bola centrom skladov a hlavná zásobovacia tepna rakúskych vojsk. 23. júna 1809 vydal rozkaz maršálovi Davoutovi bombardovať Bratislavu denne 2 000 až 3 000 granátmi. Niekoľko dní po obdržaní Napoleonovho rozkazu viedol maršál Davout svoje jednotky do útoku proti opevneniam za Petržalkou a v noci z 26. na 27. júna podľa cisárovho rozkazu po prvýkrát bombardoval Bratislavu. Bombardovaniu predchádzala výzva, v ktorej Davoutov generál Dessaix písomne vyzval generála Bianchiho, aby mu odovzdal zákopy za Petržalkou, aj opevnenie na ostrove Pečeň. Ak to neurobí do jednej hodiny, mesto bude zničené.

V ten istý deň – 26. júna, prišiel do Bratislavy rakúsky cisár František I. Generál Bianchi oboznámil cisára i arcikniežatá Jozefa a Jána s ultimátom generála Dessaixa. Hneď na mieste vypracovali spolu zamietavú odpoveď, ktorú obratom doručili depešou generálovi Dessaixovi. Ten však začal ostreľovať Bratislavu ešte pred jej doručením.

Paľba z diel trvala nepretržite až do poludnia 27. júna. Francúzsky generál popoludní svoje požiadavky zopakoval, ale výzva na kapituláciu bola opätovne zamietnutá. Po tejto odpovedi začalo francúzske delostrelectvo znova paľbu, ktorú sprevádzal aj útok na opevnenia. Bombardovanie začalo v noci z 27. na 28. júna a skončilo sa 28. júna o šiestej hodine ráno. Generál Bianchi dostal aj tretiu výzvu na kapituláciu, ktorá bola rovnako, ako predchádzajúce dve, odmietnutá. Po doručení tretej zápornej odpovede (28. júna o 11. hodine dopoludnia) sa začalo bombardovanie znova. Paľba bola zastavená až o deviatej hodine večer. Toto posledné bombardovanie prevýšilo hustotou paľby obe predošlé a jeho následky boli hrozné.

Zápalné granáty spôsobili v meste požiare a hoci mesto Bratislava urobilo protipožiarne opatrenia, na mnohých miestach sa nepodarilo zabrániť rozšíreniu ohňa. Tisícky obyvateľov mesta so svojimi rodinami a s vozmi, v ktorých mali uložené to najpotrebnejšie, utekali do Blumentálu a ďalej do vinohradov, aby si zachránili aspoň holé životy. Zámožnejší občania mesta utiekli pred delostreľbou na svoje majetky do Lamača, Svätého Jura a do okolitých obcí. Francúzske delostrelecké granáty zasiahli a zapálili Veľkú a Malú Kapitulskú ulicu, odkiaľ sa požiar rozšíril i na Ventúrsku a Panskú ulicu. Vyhoreli domy grófa Zichyho, stará mincovňa, Jankovičov dom, aj dom Kegleviča a Jozefa Erdődyho. Oheň zúril i v Podhradskej a na Klariskej ulici.

Nezasiahol Dóm sv. Martina, ale granáty zapálili mestskú faru. Vznietili sa domy za radnicou v blízkosti Primaciálneho námestia, pri Primaciálnom paláci. Požiar sa preniesol na Jánske námestie, Veľkú a Malú Klobučnícku ulicu až k Laurinskej bráne a na zelený trh, kde tiež zhorelo niekoľko domov. Požiar poškodil aj domy grófov Vitzayho, Eszterházyho i zadné budovy na Ondrejskej ulici. Mestský magistrát sa schádzal na svojich zasadaniach na Krajinskej ceste v Jozefskom ústave. Podľa časopisu Pressburger Zeitung boli škody v Bratislave vyčíslené na viac ako jeden milión zlatých.

V meste bolo 125 zhorených domov, nepočítajúc domy poškodené detonáciami, polozhorené a inak poškodené domy. Veľké boli straty na majetku, ale hlavne na životoch obyvateľov a obrancov mesta.

Bratislava sa však nevzdávala a obrancovia bránili predmostie zo všetkých síl proti niekoľkonásobnej presile francúzskeho vojska. Aj Napoleonov rozkaz svedčí o tom, aké ťažkosti a nepríjemnosti spôsobovali obrancovia predmostia Francúzom. V rozkaze z 30. júna 1809 dáva dispozície maršálovi Davoutovi. Píše v ňom o predmostí pred Bratislavou a tiež o pohybe Rakúšanov pri ostrove Lobau. Nariaďuje, aby Davout už konečne obsadil toto „nepríjemné predmostie.“

Maršál Davout znova vsadil na prekvapenie v podobe výsadku. 30. júna v noci spustili Francúzi na Dunaj dve plavidlá, na ktorých sa pokúsili preplaviť cez rieku oproti Mlynským Nivám. Aj táto akcia bola zneškodnená. 5. júla skoro ráno prišiel list od generalissima rakúskej armády, arcikniežaťa Karola, v ktorom píše, že nepriateľa treba pripútať všetkými bojovými prostriedkami pri predmostí pred Bratislavou.

Hneď po oboznámení sa s listom sa arciknieža Ján rozhodol podniknúť výpad z opevneného premostia. Výpad mal za úlohu – presne podľa inštrukcií v liste – upútať pozornosť čo možno najväčšej časti francúzskych síl na predmostí. Pre tento strategický cieľ plánoval arciknieža použiť 29 práporov a 18 eskadrón, spolu s podporou delostrelectva. Tajne bol pripravený aj pontónový most, ktorý mal zaručiť úspech výpadovej akcie. Odvážny plán sa mal uskutočniť v noci 5. júla a bol rozložený na niekoľko kolón.

Prvá kolóna Rakúšanov, v ktorej bolo 11 práporov granátnikov a 18 eskadrón husárov, sa mala zhromaždiť na mestskej promenáde (dnešné Hviezdoslavovo námestie), obsadiť Petržalku a odpochodovať smerom na Kopčany. Druhá kolóna, pozostávajúca zo 14 práporov, sa mala sformovať pri župnom dome a postupovať cez Starý háj. Táto mala za úlohu dobyť francúzske opevnenia a taktiež pochodovať na Kopčany. Tretia kolóna (4 prápory) mala byť pripravená na ostrove Pečeň a útočiť napravo od prvej kolóny. Takisto sa mala presunúť za  ostatnými do Kopčian.

Pontónový most cez Dunaj bol dokončený už v skorých ranných hodinách 5. júla 1809. Davout dal príkaz na ostreľovanie opevnenia a mesta Bratislavy v noci z 3. na 4. júla. Ostreľovanie trvalo asi dve hodiny, ale väčšie škody v meste nespôsobilo. Situácia pre mesto a jeho obrancov sa značne zhoršila po tom, čo generalissimus Karol nariadil arcikniežaťu Jánovi, aby nechal pri Bratislave iba menšie sily a rýchle sa presunul k Wagramu, k ľavému krídlu rakúskej armády. Rozkaz vydal 5. júla, čiže plán arcikniežaťa Jána pútať sily francúzskych vojsk výpadom z predmostia zostal neuskutočnený. Vojsko sa presúvalo podľa rozkazu k Wagramu, konkrétne k dedine Leopoldsdorf.

Z Bratislavy vypochodovali 6. júla cez Marchegg. Obrana predmostia Bratislavy sa tým značne oslabila. Generál Bianchi mal k dispozícii celkovo 4 000 mužov, z toho 2 200 mužov pechoty, jednu divíziu uhorskej insurekčnej jazdy a delostrelectvo.

Napoleon vystriedal vojenské jednotky bojujúce pri Bratislave. Odvolal zbor maršála Davouta a na jeho miesto vyslal jednotky pod velením generála Baragueya d’Hilliers, ktorý mal za úlohu blokovať predmostie a opevnenia rakúskej armády, teda viazať na seba rakúske sily. 8. júla podnikla divízia generála Baragueya d´Hilliers zastierací manéver. Generál určil posádku siedmich diel, aby strieľali na predmostie a sústredili tak na seba pozornosť obrancov. Súčasne so svojím zborom zaútočil na smere Starý háj na zákopy, ktoré bránil domobranecký prápor Clary. Útok bol tak nečakaný, že prekvapená domobrana zakolísala a ustúpila.

Francúzi sa neuspokojili so zaujatím vyprázdnených pozícií, ale dôsledne prenasledovali obrancov až do zákopov a zásekov, kde bol rozložený peší pluk Strasoldo. Keď príslušníci pluku videli aká je situácia, vyrazili zo svojho postavenia do protiútoku a vytlačili Francúzov z opevnení. Veliteľom domobraneckého práporu Clary, ktorý podľahol prekvapeniu a zmätku vo vlastných radoch, bol major Gries. Bojové stretnutie si vyžiadalo svoje obete. Zo strany Francúzov – 100 mužov, traja dôstojníci boli zajatí a stratili 5 diel.

Rakúšania – plukovník Bencúr bol zajatý, kapitán Koltášek  od pešieho pluku Strasoldo bol mŕtvy. V tom čase bol už arciknieža Ján na ceste k ľavému krídlu rakúskej armády a namiesto toho, aby urýchlil pochod na určené postavenie, sa z nepochopiteľných príčin vrátil do Bratislavy. Zrejme počul vzdialené zvuky bitky a hrmenie diel, ktoré ho prinútilo obrátiť zbor na spiatočnú cestu do Bratislavy. Bol to zbytočný krok, pretože francúzske zbory neboli počtom príliš silné a obrancovia sa s útokom vysporiadali bez väčších problémov. Zásah arcikniežaťa Jána bol v tomto prípade zbytočný a neopodstatnený. Práve zaváhanie arcikniežaťa Jána bolo jednou z možných príčin porážky rakúskych vojsk pri Wagrame. Nesplnil tak rozkaz generalissima Karola, ktorý s jeho zborom počítal vo svojich operačných plánoch.

9.júla sa arciknieža Ján vrátil do Bratislavy, kde sa zdržal do 11. júla. Vtedy vyrazil so svojou armádou k Wagramu, ale o bitke, v ktorej síce Rakúšania predviedli príkladnú ukážku obrany vodného toku,  už bolo rozhodnuté. Vojenský génius cisára Napoleona opäť slávil triumf. Napomohli mu aj chyby rakúskeho vojska, vďaka ktorým Napoleon porazil Rakúšanov už 6. júla. Porážka spôsobila, že cisár František I. bol prinútený k tzv. Schőnbrunnskému mieru, ktorým Rakúsko stratilo južné krajiny až k rieke Sáve.

Po porážke pri Wagrame vydal arciknieža Ján večer 11. júla 1809 rozkaz, aby veliteľ rakúskych vojsk pri Bratislave generál major Bianchi stiahol svoje jednotky z opevnení a zákopov a obsadil ľavý breh Dunaja. Francúzske vojská bez meškania vyprázdnené pozície obsadili a o 22. hodine v noci vystrelili na mesto štyri delostrelecké granáty, pričom zahynuli dvaja bratislavskí občania. Bratislava teda nebola porazená, svoje brány otvorila až v dôsledku vyhlásenia mieru diktovaného víťazným cisárom Napoleonom. Generál Bianchi za obranu mesta dostal Vojnový kríž Márie Terézie. Pluk č. 63 sa stal jeho osobným plukom.

V roku 1812 sa zúčastnil ruského ťaženia ako veliteľ  pluku Filipa Schwarzenberga. V roku 1813 sa vyznamenal v bitke národov pri Lipsku, kde bol vyznamenaný  cárom Alexandrom I. krížom sv. Juraja. V roku 1814 bojuje v okolí mesta Moret – Sur – Loing. V roku 1815 nastúpil s 20 000 armádou na pochod do Talianska, aby zabránil neapolskému kráľovi Joachimovi Muratovi v obsadzovaní talianskeho územia (tzv. Neapolská vojna). Porazil ho v bitke pri Tolentine, čo mu vynieslo titul vojvodu z Casalanzy udelený Ferdinandom I. Sicílskym a neskôr aj povýšenie na poľného maršála.

V roku 1824 ukončil vojenskú kariéru a presťahoval sa do sídla v Mogliano Veneto, ktoré spolu s vinicami kúpil v roku 1821. Revolúcia v roku 1848 vstúpila do jeho pokojného života, keď ho ako predstaviteľa habsburského dvora a podporovateľa jeho politiky zatkli a uväznili v Trevise. Už o dva mesiace cisárska armáda obnovila poriadok. Generál Vincent Fridrich Bianchi zomrel 18. septembra 1855 v Sauerbrunne (Rogatec) Štajersko, kam sa dočasne presídlil spolu s rodinou v dôsledku epidémie cholery, ktorá pustošila Mogliano.

Nuž a v Bratislave, v meste, ktoré úspešne bránil proti Napoleonovej vtedy neporaziteľnej Le Grande armée, by ste márne hľadali pamätnú tabuľu  tohto muža. Tak, ako aj na veľa iných, na neho a jeho hrdinstvo predstavitelia mesta zabudli.

Obyvatelia, ale aj návštevníci mesta Bratislava radi navštevovali podujatie, ktoré sa stalo v rámci Bratislavského kultúrneho leta už tradičným. Išlo o významnú rekonštrukciu bitky o Bratislavu z roku 1809, na ktorej sa zúčastňovali skupiny vojenskej histórie nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech, Rakúska, Poľska, Maďarska, Francúzska, za hojnej účastí nadšených divákov. Žiaľ - toto už tradičné podujatie bolo ukončené pre nezáujem Magistrátu pokračovať v tejto tradícii, resp. pre nedostatok finančných prostriedkov, ako sa to dokáže vždy prekryť takýmto až hrozivým argumentom. Na škodu nás všetkých, nakoľko to bola zaujímavá zážitková forma pripomenutia si slávnej histórie tohto mesta, na ktorú jeho predstavitelia pred rokmi rezignovali.

Text: Juraj Hradský, FINS

Foto: archív autora