Enea Grazioso Lanfranconi

26. 10. 2023

Grazioso Enea Lanfranconi, taliansky inžinier, architekt, polyhistor a filantrop - muž, ktorý zmenil Bratislavu. Nech to už máme s otázkou prisťahovalcov akokoľvek, tento mladý talian bol pre naše mesto vzácnym prínosom.

Narodil sa 20. mája 1850 v Peglio Intelvi, v Lombardsko - Benátskom kráľovstve, zomrel v Prešporku 9. marca 1895 vo veku nedožitých 45 rokov. Narodil sa vo výnimočnej, slávnej a  bohatej meštianskej rodine. Jeho otec  Giovanni Battista  Lanfranconi pracoval ako inžinier na výstavbe železníc po Rakúsko - Uhorsku. Mladý Enea študoval polytechniku v Miláne a v Poľsku. V roku 1867 sa spolu s rodičmi a mladším bratom presťahoval do Bratislavy, kde sa od roku 1870 natrvalo usadil.

Po otcovi zdedil kameňolom, v ktorom po prvýkrát použil samočinnú nakladaciu rampu, ktorú vynašiel. Vynález vzbudil veľkú pozornosť, Lanfranconi si ho nechal patentovať vo väčšine európskych krajín a tiež v Amerike.

Zaoberal sa aj archeológiou - snažil sa nájsť hrob Arpáda, aby dokázal tvrdenie, že bol pochovaný na Tureckom kopci pri obci Bad Deutsch - Altenburg. Zbieral umenie a predovšetkým staré tlače a knihy. Pri dražbe jeho pozostalosti sa cez 2000 kníh najmä z 15. až 18. storočia  dostalo do maďarskej štátnej knižnice. Bol to filantrop a patril medzi zakladajúcich členov Spolku uhorských dejín. Tento inžinier a architekt sa začal zaoberať reguláciou toku Dunaja. Zastával myšlienku vodného spojenia Dunaja s Rýnom, Odrou a Labe. Sám zaplatil nákladné zmapovanie toku Dunaja od územia Bratislavy až po dnešné Rumunsko a zostavil jeho hydrologickú mapu. Tejto téme venoval viacero teoretických prác. Na kongrese geografov v Benátkach získal prvú cenu.

Uvedomoval si, čo znamená pre rieku Dunaj skutočná regulácia a pochopil, že sa nedá postupovať po častiach, ale musí prísť veľký, celistvý a prepracovaný zásah.

Desať rokov práce, osemdesiat kilometrov upravenej rieky, viac ako 3 a pol milióna kubických metrov kameňa do spevnených brehov, hrádzí. Také čísla ilustrujú rozsah obrovského projektu.

Podľa plánu z roku 1881 ho začali budovať o päť rokov – aj na dnešné pomery celkom promptne. No až v roku 1896 sa dal pokladať za hotový. Paradoxom je, že tvorca tohto projektu sa jeho ukončenia nedočkal.

Svoj život ukončil samovraždou, zastrelil sa loveckou puškou 9. marca 1895 o siedmej hodine ráno. Pochovali ho na cintoríne vo Varese.

Ťažko dnes dedukovať, čo sa vlastne odohralo v hlave tohto výnimočného človeka, ktorý zmenil Bratislavu.

Iba v rukopise ostal jeho 300 stranový  - Taliansko - francúzsko - španielsko - rumunsko - anglicko - nemecko - maďarsko - srbsko - slovenský slovník.

V Bratislave sme po ňom pomenovali internát a most cez Dunaj - „Lafranconi“. Je akýmsi prejavom neúcty voči tomuto všestrannému človeku a dobrodincovi mesta Bratislavy, že sme mu skomolili priezvisko odstránením písmena „n“ - „Lafranconi“. Žiaľ, jeho prínos sme nedokázali oceniť, ba naopak - „sprznili“ sme mu aj meno, keď sme po ňom pomenovali zastávku MHD pri moste „Lafranconi“. Po rokoch upozorňovania ale v týchto dňoch nastala aspoň v tomto náprava a zastávka nesie správne označenie - Lanfranconi.

Menej známe je, že palác na Štúrovom námestí, ktorý je dnes sídlom ministerstva životného prostredia, patril práve Grazioso Enea Lanfranconimu.

Práve sem, na fasádu tohto paláca, by sme mali my, Bratislavčania, nechať osadiť pamätnú tabuľu a uctiť si tak túto výnimočnú osobnosť, ktorá vtlačila nezmazateľnú pečať tomuto mestu.

Návrh na pamätnú tabuľu (realizácia: Igor Maršalka)

 

Autor textu: Juraj Hradský, FINS

Foto: archív autor