Káva a víno – obľúbené nápoje Prešporčanov

26. 10. 2023

V dnešnej dobe ponúka Bratislava veľké množstvo kaviarní a vinární so skutočne bohatým výberom. Či už ste kávičkári alebo vinári, určite si nájdete svoj obľúbený podnik, ktorý si vychutnátie s priateľmi alebo knihou. Kedy ale tieto nápoje prišli do Bratislavy a ako si k nim našli cestu jej obyvatelia? 

Káva

Kaviarne boli vo viacerých krajinách centrum zábavy a spoločenského života, v ktorom sa stretávali mladí aj starší intelektuáli. Nie je preto náhodou, že sa prvé kaviarne v Londýne nazývali aj “penny universities”, vo voľnom preklade halierové univerzity. Intelektuálne centrá, v ktorých trávili čas významné osobnosti, boli populárne aj v Bratislave. To dokazuje okrem iného aj dekrét vydaný Máriou Teréziou v roku 1772, ktorý zakazoval v nedeľu a počas sviatkov hrať biliard pred štvrtou hodinou popoludní.

Aj keď boli kaviarne populárne najmä medzi intelektuálmi, spolu s krčmami a hostincami sa zaradila na listinu “inštitúcií”, ktoré panovníčka a časť osvietenej šľachty považovala za úpadkové. Snaha o očistu a umravnenie spoločnosti teda smerovala aj na miesta zábavy, ktoré síce podporovali pokrokárstvo, no zároveň podporovali aj záhaľku a kazili morálku mladej generácie. Káva ako nápoj sa do Rakúsko-Uhorska dostala, podobne ako do celej Európy, z Blízkeho Východu, kde bol tento nápoj veľmi populárny.

Taktiež pomenovanie káva pochádza z turecko-arabského slova kahve, čo znamená omamný nápoj. Negatívny pohľad na kaviarne nebol prítomný iba v osvietenskej Európe, no aj v moslimskom svete. Jej užívanie bolo ako návykové, tak aj škodlivé – v Európe bolo hlavným problémom už spomínané stretávanie intelektuálov a ich “zaháľania”. Keďže káva prišla na starý kontinent prostredníctvom osmanských obchodníkov, nie je prekvapujúce že bola prvá kaviareň otvorená v Benátkach, jednom z najväčších obchodných centier vtedajšieho sveta. Na územie Rakúska-Uhorska sa podľa legendy káva dostala vo vreciach, ktoré vraj zanechali Turci pod hradbami Viedne v roku 1683.

S Bratislavou sa žiadna podobná legenda nespája, no vieme že už v 18.storočí sa v meste nachádzalo viacero kaviarní. Medzi tie najznámejšie patrili Casino v budove Mestského divadla, kaviareň U slnka na Ventúrskej ulici či kaviareň juristov na Promenáde. Ak by ste čakali že sa v kaviarňach iba pil tento lahodný nápoj, boli by ste na omyle. Hrali sa v nich šachy, karty, biliard, podávala sa mokka a čašníci žehlili pre hostí noviny (najmä viedenská tlač). Zaujímavosťou je aj to, že sa v meste pila káva ešte pred otvorením “oficiálnych” kaviarní, ktorú podávali pouliční predajcovia caffeesiedleri.

Majitelia kaviarní boli svedomitejší a chceli založiť vlastný cech, no to im úrady nepovolili. Totižto, úrady mali podobný názor ako cisárovná – kaviarne boli liahňami politického voľnomyšlienkarstva.

Víno

Okrem kávy bol obľúbeným nápojom Bratislavčanov víno. Región okolo Bratislavy bola ale na pomyselnej hranici obľúbenosti piva a vína, no predsa len víno vyhrávalo. Tento nápoj priviezli na naše územie už Rimania. Podľa legendy mal rímsky cisár Marcus Aurelius Probus prikázať legionárom vo voľnom čase vysadiť vinohrady v Panónii, čím začala tradícia pestovania viniča. Archeológovia ale našli nálezy dokazujúce pestovanie viniča už v 7.storočí p.n.l., no keďže nemáme k dispozícii písomné záznamy, môžeme sa o ich spôsobe pestovania iba dohadovať. Rimania ale neboli jediní, ktorí obľubovali víno – aj Kelti si ho radi vychutnali a prispeli k vysádzaniu vínnej révy.

Slovania taktiež pokračovali v tejto tradícii a od stredoveku bolo dôležitou súčasťou mestskej ekonomiky. V 15.storočí žilo v Bratislave až 472 vinohradníckych rodín – všetci sa uživili, keďže spotreba vína a dopyt po ňom bol skutočne vysoký. No ani to nestačilo pre miestnych fajnšmekrov, ktorí mali chuť na cudzie vína. Miestni vinohradníci sa ale na konkurenciu pozerali nevrlo, bránení panovníckymi privilégiami.

Postupom času sa síce tieto prísne pravidlá povolili, ale za každé vedro cudzieho vína musel obchodník zaplatiť 40 denárov. No tento príkaz sa  často obchádzal – a to jednoduchým spôsobom: vhodne umiestnenými denármi vo vreckách správnych úradníkov. Takto konkurencia bratislavským vinárom neustále rástla, až kým v roku 1747 neprišlo nové nariadenie. Obchodník musel dostať povolenie ešte skôr, než odoslal víno do mesta a to iba cez bránu na Suchom mýte. Náročné bolo aj pašovanie v noci, keďže ju strážili.

Pod prísnym režimom bolo aj Podhradie a blízke okolie mesta, ktoré radi využívali na pijatiku študenti či mladí tovariši, čo mali hlboko do vrecka. V neskorších dobách, najmä počas veľkých horúčav, bol veľmi obľúbený vínová strek, teda mix sódy a vína. Jednotlivé druhy mali rôzne vtipné názvy: domovník bol z troch deci vína a dvoch deci vody, zástupca domovníka z dvoch deci vína a troch deci vody, domáci pán zo štyroch deci vína a deci sódy, kým nájomník len z deci vína a štyroch deci sódy.

Dodnes nám popularitu vína pripomínajú aj vinohradnícke tradície nielen v okolí Bratislavy, ale aj samotných mestských častiach ako sú Rača a Vajnory.