Ľudovít I. - Veľký

Verím, že po prečítaní tohto životného príbehu kráľa Ľudovíta I.-Veľkého sa vám nebude zdať adjektívum v názve článku príliš nadnesené. Mesto Bratislava už v minulosti ocenilo jeho prínos nielen pre samotné mesto, ale aj pre územie, ktoré dnes tvorí Slovenskú republiku.

Na konci 19. storočia premenovali Michalské námestie v Bratislave (dnešné Hurbanovo námestie) na Námestie Ľudovíta Veľkého (Nagy-Lajos tér, König Ludwigplatz), pričom slovenský názov dostalo oficiálne až v roku 1930. Pomenovanie po tomto kráľovi nieslo až do roku 1962, keď vtedajší predstavitelia mesta usúdili, že zásluhy, ktoré sa tejto osobnosti v minulosti pripisovali, sú neoprávnené. Našťastie máme k dispozícii písomné historické materiály, kroniky, ktoré vierohodným spôsobom pomôžu usmerniť výklad historických skutočností a ich zakotvenie v súčasnosti. Pre vedomosti o vlastnej minulosti sa veľakrát musíme vypraviť do maďarských múzeí a archívov. Ak spomíname historickú pamäť, tá nám zlyhala aj pri posudzovaní skutkov a zásluh kráľa Ľudovíta I.- Veľkého, ktorými prospel mestám, národu a územiu, ktoré dnes identifikujeme ako Slovensko. 

Ľudovít I.- Veľký sa narodil 5. marca roku 1326 v dynastii Anjouovcov. Jeho otcom bol Karol I. Róbert a matkou Alžbeta, dcéra poľského kráľa Vladislava Lokietka (1300-1380). Aj keď mal taliansku, poľskú a francúzsku krv, identifikoval sa predovšetkým ako uhorský panovník. Vládol  od 21. júla 1342 do 10. septembra 1383, teda impozantných štyridsaťjeden rokov. Práve s osobou tohto panovníka je spojená skutočnosť, že na rozdiel od iných uhorských kráľov nebol iba kráľom Maďarov, ale aj Slovákov a ďalších národov spojených v uhorskom štáte. Otec zveril jeho výchovu cirkevným i svetským hodnostárom, medzi ktorými boli Mikuláš Druget, Peter Poháros, Mikuláš Nesméli a Dionýz Lackfi.

Po otcovej smrti v roku 1342 bol ako šestnásťročný korunovaný za uhorského kráľa. Na základe zmluvy z roku 1339 bol v roku 1370 korunovaný aj za poľského kráľa, ale tu išlo iba o personálnu úniu a výkonná moc bola plne v rukách miestodržiteľa z radov poľskej šľachty. Táto moc bola neskôr prenesená na dcéru Ľudovíta I.- Hedvigu. Jeho prvá manželka Margita bola dcérou českého kráľa Karola IV., druhá manželka Alžbeta pochádzala z Bosny a bola dcérou bosenského kniežaťa Štefana Kotromaniča. Ľudovít I. dlho nemal žiadneho potomka. Až po šestnástich rokoch sa narodila dcéra Katarína, ktorá umrela ako osemročná. Ďalšia bola Mária, ktorá sa 17. septembra 1382 vo veku 12 rokov stala uhorskou kráľovnou – iba sedem dní po smrti svojho otca. Najmladšia Hedviga (Jadviga) sa vydala za poľského kráľa Vladislava Jagelovského a stala sa tak poľskou kráľovnou.

Kráľ Ľudovít I. nadviazal na snahu svojho otca spojiť Uhorsko s pôvodnou vlasťou uhorskej vetvy Anjouovcov – Neapolskom. Tieto snahy dostali jasnejšie kontúry v rokoch 1347 a 1350, keď sa vypravil s vojskom do Neapolska a dobyl ho. Proti týmto jeho snahám ale vystúpil pápež a mestský štát Benátky. Kráľ Ľudovít I. bol diplomat a svoj prívlastok  „Veľký“ potvrdil aj gestom voči pápežovi. V rokoch 1357 – 59 trikrát vojensky pomohol pápežskému štátu v jeho vnútropolitických sporoch.

V roku 1351 vydal dekrét, ktorým potvrdil a zabezpečil uhorskej šľachte jej výsady. Urobil tak z vďaky za pomoc, ktorú mu poskytli vo vojnách o neapolské dedičstvo. Kráľ Ľudovít I. - Veľký sa nevyhýbal bezprostrednému nebezpečenstvu a do nespočetných bojov tiahol na čele svojho vojska. Pri obliehaní mesta Aversy prišiel takmer o život. Dozvedáme sa o tom od anonymného kronikára, ktorý udalosť popísal v Dubnickej kronike - jedinej kráľovskej kronike, ktorá sa na Slovensku zachovala. Bola nájdená v Ilešháziovskej knižnici v renesančnom kaštieli v Dubnici nad Váhom. Žiaľ, ani táto vzácna kronika na Slovensku nezostala. Posledný potomok rodu Ilešháziovcov dal stredoveký kódex v roku 1838 previezť do depozitu Národného múzea v Budapešti, kde sa nachádza dodnes.           

Záujmy kráľa Ľudovíta I. sa nesústreďovali iba na neapolské kráľovstvo. Jeho pozornosť sa upriamila aj na Balkán. Päť vojenských výprav smerovalo do Srbska, bojoval aj v Rumunsku, Bulharsku a podarilo sa mu dobyť späť Dalmáciu. Počas štyridsiatich rokov svojej vlády takmer neustále viedol vojny. Kráľove vojenské výpravy zaznamenával magister Ján zo Šarišských Sokoloviec, ktorý patril v 14. storočí medzi najvýznamnejších kronikárov v Uhorsku. Pracoval v kancelárii Ľudovíta I., a neskôr aj ako notár v kráľovskej kancelárii. Bol Slovák a o jeho pôvode niet pochybností. V kráľovskej kancelárii  ho volali Ján Tót (Slovák) – pre jeho pôvod a znalosť slovenského jazyka. Žiaľ, originál kroniky magistra Jána o Ľudovítovi Veľkom a jeho vojenských ťaženiach sa nezachoval, sú k dispozícii iba odpisy, ktoré boli včlenené do iných kroník.

Kráľ Ľudovít I.-Veľký ovplyvnil slovenské dejiny výnimočným spôsobom. Okrem už spomínaného dekrétu z roku 1351, priznal aj privilégium Slovákom v Žiline, ktorí mali menšinové zastúpenie  v mestskej rade, hoci oproti Nemcom tvorili v meste majoritnú spoločnosť. 3. mája 1381 tieto výsady potvrdil. Kráľ si do svojich služieb vyberal ľudí nie podľa majetku, ale podľa schopností, preto nimi boli zväčša príslušníci nižšej šľachty. Zo Slovákov to boli Mikuláš Séči zo Seče, župan Novohradskej, Šarišskej a Spišskej stolice, neskôr palatín Uhorska, jeho syn Ján, ktorý zastával funkciu kráľovského taverníka, Dominik, župan Hontianskej stolice, Štefan Bubek, župan Liptovskej stolice a krajinský sudca, Kontovci, páni z Perína a ďalší.

Kráľ Ľudovít I. založil v roku 1377 kláštor Paulínov v Marianke pri Bratislave. Veľmi dôležitou historickou udalosťou bolo stretnutie kráľa Ľudovíta I. v roku 1360 s rímsko-nemeckým cisárom a českým kráľom Karolom IV. a s rakúskym vojvodom Rudolfom IV. v Trnave, na ktorom riešili vzájomné nezhody a východiská z nich. Upevnil centrálnu panovnícku moc a pokračoval v reformách svojho otca. Boli tak vytvorené priaznivé podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva, obchodu, baníctva, remesiel a zároveň vzrastal aj počet a význam miest ako stredísk nepoľnohospodárskej výroby. Aviticitným zákonom zabezpečil šľachtické privilégiá, nedotknuteľnosť šľachtického majetku, jeho dedenie v línii rodového príbuzenstva. Upravil zároveň slobodu sťahovania, platenia deviatku, desiatku a zaslúžil sa o dokonštituovanie šľachtických stolíc. Podporoval rozvoj miest ako hospodárskych a kultúrnych stredísk udelením privilégií – Bardejov, Nová Baňa, Skalica, Brezno, Pezinok, Modra. Zároveň dokončil cirkevnú organizáciu krajiny, otvorená však zostala otázka povýšenia spišského prepošstva na biskupstvo.

Obľuboval poľovačky, rád chodil do zvolenských lesov. Práve vďaka tejto jeho záľube dnes môžeme obdivovať Zvolenský zámok (hrad), ktorý dal postaviť. Zvlášť si obľúbil mesto Trnavu, v meste bola dokonca kráľovská kúria, ktorej múry boli svedkami zasnúbenia jeho dcéry Márie so Žigmundom Luxemburským. Hoci počas svojej dlhej vlády viedol neustále vojny, treba spomenúť, že všetky sa odohrávali mimo územia Slovenska. Kráľovstvo bolo usporiadaným fungujúcim celkom s napredujúcim hospodárstvom. V Bratislave sa zavŕšili rokovania, ktorými sa zabránilo vojne medzi Rakúskom a Uhorskom. Na Silvestra roku 1342 tu odprisahali vernosť kráľovi veľmoži a vojvodovia Rakúska, Štajerska a Korutánska. Bratislave pomohol aj hospodársky, keď v roku 1373 povolil odbočku Českej cesty cez Záhorie do Bratislavy. V Holíči cesta odbočila na Šaštín, Kuklov, Malacky a Stupavu.

V roku 1354 sa Bratislave dostalo ďalšej významnej pomoci, keď kráľ Ľudovít I. zakázal dovoz cudzieho vína do mesta. Zákaz sa dodržiaval aj za vlády ďalších panovníkov: Žigmunda Luxemburského, Mateja Korvína a Vladislava II. Aj sám Ľudovít I. mal rád bratislavské víno a so súhlasom Karola IV. sa predávalo aj po celej Morave. 

Kráľ Ľudovít I.-Veľký zomrel vo svojom obľúbenom meste Trnave 10. septembra 1382. Boli zaznamenané jeho posledné slová: „Dobre mi je priľnúť k Bohu, do Pána Boha vložiť svoju nádej.“ Smrťou kráľa Ľudovíta I.-Veľkého vymrel rod Anjou po meči a jeho nástupcom sa stal Žigmund Luxemburský.                                                                                                          

Už spomínaný kronikár magister Ján zo Šarišských Sokoloviec napísal: „Bol to múdry a štedrý kráľ, šťastne viedol mnohé vojny a veľa získal späť pre svoju krajinu. Okrem vojenskej slávy vynikal aj vo vedách a s veľkým zaujatím sa zaoberal astronómiou. Jeho zdokonaľovanie sa v cnostiach obľubovali aj barbari a mnohé národy zvelebovali jeho meno. Bol oddaný katolíckej viere, dobročinný voči chudobným, bránil práva cirkvi a mal vo veľkej úcte cirkevných hodnostárov.“ 

Na záver už iba dovetok – v Skalici dokázali oceniť zásluhy tohto kráľa o svoje mesto a z vďačnosti mu postavili sochu. Bratislava, ktorá naozaj vo veľkej miere ťažila z jeho štedrosti, sa voči nemu zachovala skôr macošsky. „Vzala“ mu námestie a vymazala tak spomienku na tohto Veľkého kráľa z pamäte niekoľkých generácií.

Autor textu: Juraj Hradský, FINS                                                              

foto: archív autora