Medicína v Bratislave

31. 08. 2023

Naše hlavné mesto bolo po stáročia centrum intelektuálov a ponúkala podmienky na rozvoj jedného z najstarších a najváženejších vedeckých odvetví – medicíny. Viacerí panovníci, a neskôr aj vlády, podporovali vzdelanú či duchovnú vrstvu, čím nepriamo zvyšovali životnú úroveň aj tým menej šťastným, ktorí boli odkázaní na pomoc iných. Krok s rozvojom svetovej lekárskej vedy držali aj bratislavskí odborníci, ktorí sa starali o zdravie mešťanov.

Špitál alebo nemocnica?

Ak ste v stredoveku a ranom novoveku ochoreli, v lepšom prípade ste sa ocitli v mestskom špitále. Aj keď sa dnes toto slovo používa ako súčasť nárečia, v minulosti to boli dôležité inštitúcie. Najstaršie útulky pre chorých a bezmocných vznikali v kláštoroch, no bližšie k zdravotníckym zariadeniam mali kláštorné infarmaria – starajúce sa primárne o starých a chorých rehoľníkov.

V Bratislave máme dodnes Špitálsku aj Lazaretskú ulicu, odkazujúcu na existenciu týchto inštitúcií ktoré boli v stredoveku za hradbami. V čase tureckého nebezpečenstva, keď dochádzalo k výraznejších prestavbám, sa v meste nachádzali špitál sv. Antona a špitál sv. Ladislava, no o ich fungovaní vieme veľmi málo. Vieme ale, že mal značne širšie pole pôsobnosti – mohli poskytovať  právo azylu, fungovali ako starobince pre bohatších mešťanov, sirotince, chudobinec či nalezinec.

O úrovni starostlivosti toho vieme ešte menej – nie je isté, či sa na liečebných procedúrach podieľali aj lekári. Takéto veľké zariadenia potrebovali vyškolený personál pestrého zamerania – ošetrovateľov, opatrovateľov, kuchárov či záhradníkov. Množstvo ľudí sa dalo zvládať len vďaka prísnemu dennému poriadku, ktorého značnú časť ale stále tvorili modlitby a bohoslužby – mohli by sme povedať že sa venovali viac zdraviu duše ako tela.

Aj keď už dnes v Bratislave špitál nemáme, ich úloha sa rozdelila medzi nemocnice, kostoly, detské domovy, domovy dôchodcov a sociálnych služieb. Mohli by sme povedať, že sa Bratislava staralo o starých, chorých a zabudnutých už stovky rokov predtým, ako sa stala hlavným mestom.  

Cholera baraky

Mesto sa postupne rozrastalo a aj napriek zvyšujúcej sa životnej úrovni sa mu nevyhýbali epidémie. Medzi tie, ktoré najviac zasiahli mesto, patrili tuberkulóza a cholera. Keďže obe choroby predstavovali vysoké riziko nákazy, mestský predstavitelia sa rozhodli zriadiť domy na ich liečenie, ktoré miestni nazývali “baraky”. Tie určené na liečbu tuberkulózy sa nachádzali na miestach, kde je dnes dom nazvaný podľa slávneho katalánskeho architekta Gaudího.

Cholera bola liečená na dnes lukratívnej adrese priamo na Miletičovej ulici, nízkych drevených budovách. Aj keď je dnes považovaná „miletička“ za širšie centrum mesta, v dobe výstavby barakov by ste na jej mieste našli polia a záhrady. V ohradených objektoch sa ale netrápili pacienti v neľudských podmienkach, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak, staral sa o nich personál Epidemiologickej nemocnice.

V čase prvej republiky v nej pôsobil významný slovenský farmakológ a toxikológ MUDr. Ladislav Vrbovský, ktorý dokonca neskôr pôsobil ako vedúci pracovník na SAV (Slovenskej akadémie vied). Pacienti teda neostali napospas osudu, no stále trpeli na nepríjemné príznaky, ktoré v mnohých prípadoch končili smrťou. Keďže sa choroba prenáša znečistením pitnej vody, bola rozšírená najmä v minulých storočiach a inšpirovala aj známeho slovenského spisovateľa Joža Nižňanského k napísaniu románu Cholera. Dej sa síce odohráva na východnom Slovensku, no problematika prostredia v ktorom žili chudobní ľudia a utrpenie s nimi spojené boli univerzálne v celej krajine.

Aby ste si nemysleli že úrady boli nečinné a chorých iba izolovali- boli snahy v podobe prísnych predpisov a vojenských hliadok, ktoré dohliadali na pohyb obyvateľstva. Táto snaha sa ale ukázala ako márna a v prvej polovici 19.storočia sa nakazilo vyše pol milióna ľudí, ktorých polovica neprežila. Keď ste sa ale ocitli medzi chorými, aké procedúry vás čakali? Najpopulárnejšie boli púšťanie žilou, prikladanie pijavíc a potenie.

Ak to nepomohlo a pacient chorobe podľahol, bol v rámci zamedzenia šírenia choroby pochovaný v noci do masového hrobu, bez kňaza či rodiny, a následne zasypaný vápnom. Pomohlo aj zavedenie mestského vodovodu v roku 1886. Keďže sa ale epidémie cholery vracali, bolo potrebné spraviť ďalší krok, o ktorý sa zaslúžil najmä Ľudovít Markušovský. Bol to zakladateľ Štátnej spoločnosti pre zdravotníctvo a taktiež sa pričinil o vydaní zákona na ktorom bola vybudovaná moderná zdravotná starostlivosť v našej krajine. 

Bratislavské srdce

Vedeli ste, že prvé srdce v strednej a východnej Európe transplantovali v Bratislave? Konkrétne na II. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, a to len niekoľko mesiacov po prvej úspešnej transplantácie srdca na svete. Lekári MUDr. Karol Šiška a MUDr. Ladislav Kužela úspešne transplantovali srdce muža, ktorý utrpel smrteľné zranenia po páde z balkóna, do tela 54-ročnej ženy v kritickom stave.

Samotný zákrok trval približne päť hodín a aj keď pacientka prežila a srdce začalo pracovať, vydržalo len zopár hodín keďže žena zomrela na následky iných ochorení. Zároveň to poukázalo na problém, ktorý medicína vyriešila až v 80tych rokoch (operácia sa konala v roku 1968) formou nového lieku uľahčujúcemu prijatie cudzieho orgánu.

Aj napriek tomu ale môžeme byť hrdí na odborníkov, ktorí posúvali hranice vedy nielen v Bratislave a na Slovensku, ale aj v celej strednej a východnej Európe.