Popravy v Bratislave

Krvavé divadlo

Popravy a tresty v Bratislave mali povahu predstavení – či už šlo o vystavenie na pranieri, bičovanie, mučenie, a napokon samotné popravy. Na popravy sa chodili často pozerať davy, vrátane detí, a dalo by sa to považovať aj za akýsi očistný rituál, keď sa celá spoločnosť zbavovala zla.

Aj keď koncom stredoveku bolo takéto verejné prezentovanie trestov za previnenia dôležité pre udržanie morálky, s nástupom humanizmu a zmeny spoločenských nálad začala byť krv a smrť nevítaným hosťom priamo v centre diania. Preto sa popravy presunuli za hradby, konkrétne pred Michalskú bránu – podobne ako aj mäsiarske trhy skončili na Primaciálnom námestí. Na námestí sa ale pred týmto presunom stihlo vykonať veľa popráv, z ktorých zopár utkvelo v dobovej pamäti.

Keďže tresty sa nevyhýbali ani šľachte, v roku 1601 bol na námestí popravený Michal Tekeši, pán Lednického hradu. Nebol ale diplomatom a namiesto zveľaďovania majetku sa dal na lúpežné chodníčky. A nebol to práve Jánošík- bral ako bohatým, tak aj chudobným. Na šibenicu ho odsúdilo až prepadnutie družiny prevážajúce klenoty ako dary neslávnemu panovníkovi Rudolfovi II. Aj keď najprv spravodlivosti unikol do Poľska, Juraj Thurzo ho ľsťou nalákal späť na Slovenské územie, kde ho zatkli aj odsúdili. Medzi inými odsúdenými by sme spomenuli aj príbeh kazateľa Mikuláša Drábika, ktorý mal v čase popravy až 83 rokov.

Písal sa rok 1671, teda sa nachádzame o dve storočia po „krvavom stredoveku“ a ako vidíme, popravy stále nevymizli z verejného života. Tento starý muž sa previnil hlásaním skazy rodu Habsburgovcov aj pápeža, no jeho tvrdenia boli vraj značne ovplyvnené alkoholom. Nech už bola pravda akákoľvek, jeho myšlienky sa šírili medzi intelektuálmi akými bol aj Jan Amos Komenský. Na popravisku končili šľachtici, duchovní aj chudobný ľud – i keď sa tí bohatší vedeli zo zločinu vykúpiť, nemali únik pred smrťou istý.

Postupne sa tento zvyk presúval preč z očí verejnosti za múry väzníc a z divadla ostali verejné oznámenia. Pre zaujímavosť, posledná poprava väzňa v Bratislave sa konala v roku 1989.

Život kata

Aj keď ľudí nesúdil, bol dôležitým človekom pre vykonávanie trestu – reč je o katovi. V stredovekej Bratislave mal kat ale širšie právomoci než len mučenie a stínanie hláv. Symbolicky sa staral nie len o morálnu čistotu mesta, ale mal na starosti aj tú fyzickú. Keďže bol považovaný kvôli svojej profesii za nečistého, bol najvhodnejším kandidátom na vyprázdňovanie latrín, čistenie stôk, kúrenie na radnici či v prípade potreby riadenie nevestinca.

Mal aj pomocníkov, ktorých mešťania posmešne prezývali gróf špiny a kráľ výkalov. Aj keď na prvé počutie to vyzeralo s hygienou biedne, v skutočnosti Bratislava nebola až takým špinavým mestom – v meste boli prevádzkované kúpele s dlhou tradíciou. Aby sme sa ale vrátili ku katovi a jeho postaveniu, nebolo to len čierno-biele. Na jednej strane bol spájaný so špinou a krvou, no na druhej si vedel dobre zarobiť a mať určité spoločenské postavenie – aj keď okrajové.

Lákadlom bolo okrem platu aj bývanie blízko dnešného Primaciálneho paláca, no daňou bolo vylúčenie zo spoločnosti. Na povolanie bola okrem toho nutná určitá fyzická a povahová predispozícia, keďže palicovanie a lámanie kostí si vyžadovali nielen silné svaly, ale aj silný žalúdok. Preto veľa záujemcov vydržalo v práci iba niekoľko týždňov, resp. mesiacov.

Povolanie sa preto často stalo dedičným a chlapci sa na neho pripravovali od útleho veku, prípadne sa ním stávali mäsiari.

Na pozitívnu nôtu, kati mohli vďaka svojej znalosti ľudskej anatómie ľuďom aj pomáhať – či už šlo o vykĺbené rameno alebo amputácia hnisavej končatiny.