Prvá prešporská bosorka

31. 08. 2023

Už od počiatku civilizácie zohrávali povery v ľudskom živote dôležitú úlohu. Ale natiahnuť na škripec a potom popraviť človeka za to, že odrezal obesencovi časť odevu a kúsok prirodzenia, aby ich vývarom odčaroval vzdutie kráv a potenie kobýl? Alebo vydesenú zvedenú slúžku, ktorá zo strachu pred hanbou zadusila svoje narodené dieťa, zasypať hlinou a ešte jej prebodnúť srdce dreveným kolom? Sú to záznamy hrozných udalostí z minulých čias, ktoré tvoria akýsi most ľudských tragédií, po ktorom postupne prechádzame a iba veľmi ťažko sa vyrovnávame s činmi našich predkov. Myslím, že čítanie nám neuľahčí ani argument, že fyzické násilie bolo vykonané iba na tom, kto spáchal zločin. Nie vždy to bolo tak. Svedčí o tom práve prípad „prešporských bosoriek“, nešťastných žien, ktoré sa stali obeťami svojej doby.    

Aj keď nám v dnešnej dobe obvinenie z bosoráctva môže vyvolať skôr úsmev, v sedemnástom storočí bolo synonymom strachu a hrôzy. I v tom čase ovplyvňovali konanie ľudí vlastnosti ako zloba, závisť, klamstvo, škodoradosť, ohováranie, prospechárstvo a mamon. Práve táto časť ľudskej povahy sa podpísala aj pod proces, ktorý vyústil v tragický koniec žien, ktoré sa previnili iba tým, že sa proti nim spolčili ľudia oplývajúci popisovanými vlastnosťami.   

Zrejme na neopätovanú „pozornosť“ išpána Veita (Víta) Szabóa doplatila Agáta Berlobášová (Agatha Tóott - Borlobaschin), mladá tridsaťročná žena z Podunajských Biskupíc, vychýrená nielen v Prešporku, ale aj v okolí svojou krásou a múdrosťou. V máji roku 1602 bola obvinená išpánom Veitom (Vítom) Szabóm a  mäsiarom Mezaroschom z bosoráctva. Mala im spolu ešte s jednou „čarodejnicou“ spôsobiť ťažkú žalúdočnú chorobu a išpánovmu otcovi Jakubovi vraj Berlobášová počarila tak, že  stále kašlal a nemohol sa uzdraviť. Vraj zbierala rôzne zeliny a pomáhala ľuďom od bolesti a chorôb. Ale keď pomáhala, mohla aj škodiť, ako sa vyjadril Veit Szabo. V obžalobe vypovedal, že: „zašila ropuche oči ľudským vlasom, čím spôsobila oslepnutie človeka“. Potom vypovedal Augustín Mezarosch, vraj mu: ...“tak porobila, že jeho kvitnúce mäsiarstvo a údenárstvo vyšlo na psí tridsiatok. Iste jej v tom pomáhala aj švagriná – manželka vlastného brata Jána“.

Agátu Berlobášovú predvolali na výsluch. Pretože sa k ničomu nepriznala a stále tvrdila, že je nevinná, podrobili ju neľudským, skúškam. V prvej mala na príkaz vyroniť slzy, no nepodarilo sa jej to - čo bola  pre ňu ďalšia priťažujúca okolnosť, pretože bosorky vraj nevedia plakať. Potom ju kat zviazal a hodil do kade s vodou. Pretože vyplávala, bola uznaná vinnou z bosoráctva. Agáta ale  naďalej trvala na svojej nevine  a preto pristúpili k tortúre. Pálili ju pod ľavou i pravou pazuchou, posadili ju nahú na drevenú kozu a drvili jej prsty v palečnici. Zlomilo ju až mučenie fakľou, ktorú jej katovi pomocníci prikladali na boky. Pochopila, že si život nezachráni a tak sa rozhodla pomstiť všetkým, ktorí jej toto utrpenie spôsobili. Preto vo svojej výpovedi priznala, že je bosorka. Ale že je ňou aj išpánova žena Zuzana a manželka mäsiara Augustína Mezaroscha, ako aj manželka jeho brata Jána.

Pisár Michal Löben zaznamenal do knihy vynútených priznaní – Urgichtbuch, výpoveď obžalovanej, ktorú učinila v mučiarni. V spise sa spomínajú podrobnosti o bosoráckych receptoch, ich obetiach, lietanie na metle, premena na zviera a veľmi často sa spomínajú ingrediencie, ktoré mali vyvolávať v ľuďoch prirodzený odpor. Pre príklad môžeme spomenúť  ľudskú lebku, telo nenarodeného dieťaťa či ropuchu.   Samozrejme nechýbal ani diabol (v podobe pekného mládenca), hrozba porobenia hospodárskym zvieratám a skazenie úrody.

„Prešporskú bosorku“ Agátu Tóthovú Berlobášovú popravili pred Michalskou bránou 24. mája roku 1602.

Stránka 105 sa začína zápisom:

Anno 1602. Undecima et decima tertia May…

11. a 13. mája 1602 bola Agáta Tóthová Berlobášová po dobrom i mučením vypočúvaná a jej výpovede sú zapísané ako nasledovali:

K tomuto protokolu bol pripojený účet kata, malý kúsok papiera, na ktorom bola červená pečať. Potvrdzil ním, že za vykonanú popravu prevzal 200 denárov. O tomto účte sa zmieňuje mestský archivár Ovídius Faust vo svojej knihe Zo starých zápisníc mesta Bratislavy. Dnes sa v súdnom protokole tento účet kata už nenachádza.

O niekoľko dní neskôr, 5. júna 1602, bola na tom istom mieste upálená  Alžbeta Nagysányi po podobnom procese ako s Berlobášovou. Pri mučení priznala, že je bosorka a jej milenec-čert sa volal Killmann. Priznala sa k rôznym skutkom a obvinila aj dve ženy z Muckensdorfu, ktoré vraj boli ešte väčšie čarodejnice ako ona.       

Celú túto frašku viedol mešťanosta Johann Hart spolu s prísediacim doktorom Apolinarisom. Prítomní boli mešťania cechmajstri Jodokus Müller, Paul Kirsch, Martin Folrat, farár a ďalší účastníci tohto nechutného divadla.

Bolesť a zúfalstvo dokázalo vybičovať fantáziu mučených žien do takej miery, že boli schopné vypovedať úplné nezmysly. Spôsoby mučenia boli natoľko efektívne, že mu podľahli ako ženy, tak aj muži.  

Dnes nám iste pripadá zvláštne, že dospelí ľudia boli schopní uveriť toľkým nezmyslom a na základe týchto nechutných „rozprávok“  dokonca posielať ľudí na horiace hranice. My môžeme iba odkryť fakty a okomentovať udalosti, ktorých boli kedysi nielen svedkami, ale i priamymi účastníkmi obyvatelia kráľovského mesta Prešporka. Máme ale k dispozícii podrobné záznamy a môžeme sa poučiť z doby, počas ktorej riadili rozhodovanie obyvateľov kráľovského mesta Prešporka strach, podozrievavosť a túžba po pomste.  

 

Juraj Hradský, FINS

Zdroj: Juraj Hradský: Bratislavskí majstri kati, (vydavateľstvo Marenčin PT, s.r.o., 2005)