Slovenské národné divadlo

31. 08. 2023

Keď spomenieme Slovenské národné divadlo, čo sa Vám vybaví ako prvé? Historická budova na Hviezdoslavovom námestí? Nová budova pri soche M.R.Štefánika a nábreží Dunaja? Alebo známi herci, speváci a tanečníci? Pravdou je, že všetko je súčasťou našej národnej scény. Ale poďme pekne po poriadku a navštívme najprv miesto, kde to začalo.

Historická budova Slovenského národného divadla

Historická budova, tróniaca Hviezdoslavovmu námestiu nebola prvou, v ktorej sídlilo divadlo. Od roku 1776  na tomto mieste stálo mestské divadlo, ktorého tradícia sa zachovala aj v súčasnosti a môžete ho nájsť o zopár ulíc ďalej pod príhodným menom Mestské divadlo P.O.Hviezdoslava. Vtedy ešte námestie nenieslo meno nášho slávneho spisovateľa, ale funkciu malo podobnú ako v dnešných dňoch – bolo to srdce mesta, v ktorom sa stretávala prevažne vyššia a stredná vrstva vyhľadávajúca spoločenský život.

V dnešných dňoch sú dvere otvorené pre všetkých návštevníkov, samozrejme so zakúpenými vstupenkami. J V minulosti to nebolo samozrejmosťou a takáto návšteva bola spoločenskou udalosťou, na ktorú bolo potrebné patrične sa pripraviť.

Za zmienku stojí aj to, že nemôžeme ešte hovoriť o národnom divadle, keďže sa slovenský národ politicky ešte len formoval. To ale neubralo Bratislave na kultúrnej prestíži a snahe o jej pozdvihnutie. Pravdepodobne aj tieto snahy viedli k stavbe novej budovy v roku 1886 architektmi Ferdinandom Fellnerom a Hermanom Hellmerom. Táto dvojica mala na svojom konte už niekoľko úspešných stavieb divadiel pre historické veľkomestá ako Budapešť, Sofia či Zürich.

Ak by sme sa chceli trochu povŕtať v štýle budovy, nestačí ju označiť iba za „historickú“, ale správnejšie ako „eklektickú“. Čo ale toto slovo označuje a ako sa tento štýl prejavil na budove SND? Ide o označenie napodobňovania a miešania rozličných architektonických prvkov z viacerých slohov a štýlov, ktoré svojím spojením vytvoria nové celky. Konkrétne v historickej budove SND by sme mohli nájsť prvky baroka a renesancie, ktoré odrážali vtedajšiu chuť po neokázalej pompéznosti.

Vedeli ste, že interiér bol pôvodne osvetľovaný plynovými lampami? Dnes by to bezpečnostná inšpekcia síce neschválila, ale na vtedajšiu dobu to bolo moderné a praktické riešenie. Exteriér bol náležite slávnostný a tak aj bez toho aby ste vedeli ako to vyzerá vo vnútri ste mohli oprávnene predpokladať, že je to divadlo na úrovni hodnej dôležitosti Bratislavy.

Exteriér už vtedy skrášľovala Ganymedova fontána, ktorú môžeme obdivovať aj počas dnešných prechádzkach mestom. Bola vytvorená priamo pre divadlo mestským sochárom Viktorom Tilgnerom, zobrazujúca mýtus o krásnom chlapcovi Ganymédovi, ktorého uniesol boh Zeus v podobe mohutného orla. Autor ale chcel prepojiť cudzokrajnú mytológiu s Bratislavou a preto držia malí chlapci na podstavci štyri druhy dunajských rýb a  vodné zvieratá typické pre túto rieku – raky, žaby a korytnačky.

Keďže divadlo nebolo primárne o zvieratách ale ľuďoch, priečelie budovy zdobili busty piatich umelcov. Okrem svetoznámych umelcov Williama Shakespeara, J.W.Goetheho a Franza Liszta  sa tam nachádzali aj dvaja maďarskí spisovatelia Katon a Vörösmarty (v súčasnosti nahradená W.A.Mozartom). To čiastočne predpovedalo aj predstavenia odohrávajúce sa na pódiu. V interiéri by ste márne hľadali slovenčinu – pódium patrilo najmä hosťujúcim nemeckým a maďarským súborom.

Ak sa pozriete na vrchol budovy, stále môžete vidieť skupinu sôch múzy komédie Tálie a puttov (malých bucľatých chlapcov) držiacich symboly tragédie aj komédie. Exteriér aj interiér boli dostatočne reprezentatívne, ale predsa len nastal čas na zmenu spolu s postupným slovenským národným obrodením a potrebou národných inštitúcií, nie len tých mestských. Preto sa stalo od roku 1920 sídlom národného divadelného súboru a postupne bola prispôsobovaná rastúcemu nárastu záujmu verejnosti – divadlo už nebolo záležitosťou elity, ale národnej identity a hrdosti.

Postupom času sa zariadenie divadla modernizovalo a držalo krok s dobou a jedna z väčších rekonštrukcií sa konala po 2.svetovej vojne, keďže budova bola čiastočne poškodená. Ďalšia rozsiahla rekonštrukcia sa konala na prelome 70tych a 80tych rokov, no našťastie zachovala historické prvky a vďaka tomu ho môžeme obdivovať dodnes v takmer pôvodnej podobe. Tomu dopomohol aj fakt, že je budova pamiatkovo chránená, no zároveň malo vedenie divadla možnosť vykonať zmeny v hľadisku pre väčšie pohodlie návštevníkov.

Nedostatok priestoru taktiež šikovne vyriešili novou prístavnou, v ktorej sú pracovne, sklady, šatne či skúšobne. Dnes na javisku môžete vidieť najmä operu a balet, no koná sa v nej aj prestížna spoločenská udalosť Ples v opere.  

Nová budova Slovenského národného divadla

Nemenej zaujímavá je aj nová budova Slovenského národného divadla, otvorená v roku 2007. Nachádza sa na reprezentatívnom a lukratívnom mieste v novšom centre mesta a jej susedmi je Dunaj a Milan Rastislav Štefánik. Pri nich sa síce nachádza aj nákupne centrum, ale aspoň sa môžete ísť v pohodlí navečerať pred predstavením.

Miesto na výstavbu novej budovy SND ale padlo dávno predtým, ako sa vôbec uvažovalo o výstavbe nákupného centra. Rozhodnutie padlo už v roku 1961 – pôvodne ho chceli zasadiť viac do historického centra, no nechceli obetovať historické budovy a tak si vybrali dôstojne miesto na nábreží. Do súťaže o nový návrh SND sa prihlásilo až päťdesiat tri projektov a v tejto konkurencii vyhrali architekti Martin Kusý, Pavol Paňák a Peter Bauer.

Realizácia bola tiež náročná a od vyhlásenia výsledkov súťaže až po dokončenie budovy ubehlo 27 rokov - doba spôsobená, ako inak, nedostatkom financií. Preto si svojho času vyslúžila budova prezývku „najstaršia novostavba“.

Už na prvý pohľad pôsobí budova mohutne a veľkoryso, no vo vnútri je toho priestoru ešte viac. Budova má až sedem podlaží, tri hlavné sály a vyše dvetisíc miestností! My ako návštevníci sa zvyčajne dostaneme iba do Sály opery a baletu, Sály činohry, Štúdia alebo Modrého Salóna.

Podobne ako pri jej staršej sestre, má aj nová budova pred svojim vchodom fontánu nazývanú Tanečnice, ktorá ale nenesie mytologický námet a je skôr jednoduchá a moderná, ladiaca s novým dizajnom a poslaním divadla. Vonkajšie obloženie budovy je z typického slovenského kameňa – spišského travertínu a vo vnútri môžete obdivovať karaský mramor. Oproti historickej budove pôsobí moderne, nadčasovo a trochu industriálne.

Mimochodom, vedeli ste že budova má svojho divadelného ducha?

Herci činohry ho tam previezli z ich pôvodného pôsobiska v Divadle P.O.Hviezdoslava. Zrejme sa mu tam páči, keďže SND je naďalej veľmi populárnym miestom nielen medzi Bratislavčanmi, ale medzi všetkými Slovákmi hrdými na našu kultúru či návštevníkom zo zahraničia, ktorí ju chcú spoznať. Dvere divadiel sú otvorené a je už na nás, ktoré predstavenie navštívime. Pevne veríme, že to bude nezabudnuteľný zážitok. 

Autor: Michaela Šimonová