Žigmund Luxemburský

Kráľ Žigmund Luxemburský, jednými vyzdvihovaný, inými nenávidený bol uhorským a českým kráľom a rímskym cisárom. V Čechách ho poznali ako podlú a vierolomnú líšku ryšavú, zradcu Husa a hubiteľa vlastného národa, no pre Bratislavu toho urobil mnoho. 

Syn Karla IV a Alžbety Pomoranskej sa na uhorskom tróne udržal až obdivuhodných 50 rokov. Asi najvernejšie ho opisujú slová , ktoré o ňom prehlásil jeho súčasník a vtedajší pápež Pius II. s ktorým sa dokonca v roku 1431 zúčastnil koncilu v Bazileji: ,,Mal vynikajúcu postavu, jasné oči, široké čelo, jemne zrumenené líca, dlhú a hustú bradu. Jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam horel, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu, ale rýchlo sa dal udobriť. Viac sľuboval, než dokázal splniť a často klamal.“  Z tohto opisu je nám jasné, že to bol bežný človek, akých dnes stretávame na ulici stovky, avšak s neobyčajným životom.

Žigmund si Bratislavu obľúbil a  často sa tu zdržiaval, hoci hlavným mestom Uhorska už vtedy bol Budín. Počas svojich bratislavských pobytov vydal veľa dôležitých listín a dokumentov. Uzatváral tu zahraničnopolitické dohody a prijímal tiež cudzích panovníkov. Na znak vďaky za ústretovosť, ktorej sa mu, ako aj jeho početnej družine v Bratislave dostávalo, udelil mestu niekoľko dôležitých privilégií.

Prvým prejavom priazne Žigmunda Luxemburského bolo potvrdenie privilégií bratislavských mešťanov, ktorým zároveň prisľúbil ochranu. Túto listinu vystavil vo vojenskom tábore oproti Bratislave, na pravom brehu Dunaja. 1. februára 1401 oslobodil bratislavských mešťanov od platenia všetkých mýt v celom Uhorsku. Rok potom udelil mestu právo skladu, čo súviselo s celkovou organizáciou uhorského obchodu. V roku 1430 udelil Bratislave ešte jedno  veľmi lukratívne privilégium a to, že mesto malo právo raziť mince. K ďalším výhodám mešťanov sa pridal aj fakt, že ich mohol súdiť iba vlastný richtár, aj keby priestupok spáchali hocikde inde a tak isto, že im nik nesmie siahnuť na majetok.

Od roku 1434 – 1435 sa zdržoval starý a chorý kráľ v Bratislave a riešil tu mnohé opatrenia týkajúce sa správy Uhorska. 7. mája 1436 udelil mestu Bratislava právo používať mestský znak. O rok neskôr, 9. decembra 1437, na ceste z Čiech do Uhorska v Znojme, neďaleko od Bratislavy, zomrel. Jeho pozostatky viezli cez Bratislavu do Budína a odtiaľ ďalej do Veľkého Varadína (Oradea), kde chcel byť pochovaný po boku svojej prvej manželky Márie. S Máriou Anjou bol zasnúbený už ako jedenásťročný, no ona si ho odmietla vziať. Nakoniec si však sobáš vynútil. Za spomenutie stojí historka o tom, že ju musel vyslobodiť zo zajatia nepriateľa, čo sa mu takmer nepodarilo.  

Život so Žigmundom Luxemburským bol dobrodružný a veľkolepý, rovnako ako jeho smrť. Sprievod s mŕtvym kráľom sa v meste zdržal tri dni, počas ktorých mu obyvatelia mesta, predstavitelia cirkvi i mestská rada vzdávali úctu. Nakoniec, ako sa vraví: ,,O mŕtvych len v dobrom.“

Autor: Soňa Doroková

KRÁĽ   ŽIGMUND   LUXEMBURSKÝ

     V našom seriáli o vojenských osobnostiach v dejinách Slovenska nemôžeme vynechať kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorý podstatným spôsobom zasiahol do dejín nášho územia. Veľký humanista a neskorší pápež Pius II. – Aeneas Silvius Piccolomini, súčasník Žigmunda Luxemburského, s ktorým sa v roku 1431 zúčastnil koncilu v Bazileji, o ňom napísal: Mal vynikajúcu postavu, jasné oči, široké čelo, jemne zrumenené líca, dlhú a hustú bradu, jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam horel, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu, ale rýchlo sa dal udobriť, viac sľuboval, než dokázal splniť a často klamal.

Žigmund Luxemburský, uhorský a český kráľ, nemecký (rímsky) cisár sa narodil  15. februára 1368 v nemeckom Norimberku. Bol zároveň posledným mužským potomkom  luxemburskej dynastie. Jeho otcom bol slávny český kráľ a nemecký cisár Karol IV. (1316-1378) a matkou Alžbeta (Eliška) Pomoranská (? - 1393). Ako päť ročnému mu otec udelil Brandenburské markgrófstvo a ako jedenásť ročný sa stal snúbencom Márie, dcéry uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý ho predurčil za poľského kráľa. Do týchto plánov ale zasiahla smrť kráľa Ľudovíta I., 10. septembra 1382. Za uhorskú kráľovnú korunovali neplnoletú 14 ročnú  Máriu a regentkou sa stala jej matka Alžbeta. Okrem toho poľská šľachta nebola ochotná prijať Žigmunda za poľského kráľa. Žigmundove snahy o uhorský trón podporovala iba časť uhorských veľmožov a ostrihomský arcibiskup. Rozhodol sa preto získať uhorský trón silou. S naverbovaným vojskom  vtrhol v auguste roku 1385 do Uhorska a obsadil Bratislavskú a Nitriansku  stolicu. Po príchode do Budína sa zosobášil s Máriou. Potreba väčšieho vojska na uskutočnenie svojich zámerov ho donútila vrátiť sa späť do Čiech. Aby získal finančné prostriedky, odstúpil svojmu nevlastnému bratovi Václavovi IV. Brandenbursko za závratnú sumu 563 000 zlatých. Pobúrenie v Uhorsku nastalo pri jeho obchode s Bratislavskou, Trenčianskou a Nitrianskou stolicou, ktoré dal do zálohu bratancom, moravským markgrófom Joštovi (Jodokovi) a Prokopovi za pôžičku 200 000 florénov. Navyše boli v júli roku 1386 kráľovné Mária a Alžbeta zajaté vzbúrenými Chorvátmi a internované v Dalmácii. Alžbetu v prítomnosti Márie uškrtili. Keď sa to kráľ dozvedel, vrátil sa do Uhorska, aby sa s narýchlo naverbovaným vojskom pokúsil Máriu vyslobodiť – bezvýsledne. Manželku Máriu sa mu podarilo oslobodiť za pomoci Benátčanov až 4. júna 1387.                                                                                                                                          

Napriek nepriaznivej situácii bol 31. januára 1387 korunovaný za uhorského kráľa, ale výbušnú situáciu v Slavónii, Chorvátsku a Dalmácii sa mu nepodarilo upokojiť. V roku 1392-1394 porazil vzbúrených magnátov na juhu Uhorska. Víťazstvom pri Malom Nikopoli na Dunaji zabránil sultánovi Bajazidovi obsadiť rumunské kniežatstvá a Dobružu. V roku 1396 ale utrpel pri Nikopoli veľkú porážku a zachránil sa iba pomocou lodí, ktorými sa odplavili dolu Dunajom. Zvyšky porazeného vojska sa vrátili pod velením bratislavského župana Stibora zo Stiboríc, ktorý patril ku kráľovým najvernejším prívržencom. V roku 1395 zomrela kráľovná Mária a postavenie Žigmunda na uhorskom tróne bolo otrasené. S nárokmi na trón sa prihlásil Vladislav II. Jagelovský, manžel Máriinej sestry Hedvigy (Jadvigy) a moravský markgróf Prokop si pre nevyplatenie dlhu nárokoval do zástavy Považie. Žigmund si po porážke upevňoval svoje postavenie hlavne ústupkami voči uhorskej šľachte, ktorá dosiahla, že všetky  jej povinnosti a záväzky voči kráľovstvu boli prenesené na poddaných. Vidiac neistú situáciu v Uhorsku, začal sa Žigmund viac orientovať na vývoj v Čechách a v Nemecku. Pozície Luxemburgovcov v týchto kráľovstvách, ktoré vybudoval ešte jeho otec Karol IV., boli ohrozené. V roku 1401 prišlo dokonca k sprisahaniu časti uhorskej šľachty, ktorej sa podarilo Žigmunda zajať a internovať na Vyšehrade.  V júni 1401 zasadali sprisahanci v Topoľčanoch, kde ponúkli uhorský trón poľskému kráľovi Vladislavovi II. Markgróf Jošt, ktorému neboli zaplatené dlhy, obsadil Bratislavu, Svätý Jur a Trnavu. Túto komplikovanú situáciu sa snažil využiť Žigmund vo svoj prospech a sľúbil sprisahancom milosť. Po dohode sa kráľ zasnúbil s 9 ročnou Barborou Celjskou a uzatvoril vzájomnú dedičskú zmluvu s Albrechtom Habsburským, ktorého po dobu svojej neprítomnosti vymenoval za miestodržiteľa v Uhorsku. V roku 1402-1403 bol zemským správcom v Čechách a práve v tom čase sa ukázal ďalší uchádzač o uhorský trón Ladislav Neapolský, ktorý mal podporu pápeža Bonifáca II. Žigmund reagoval zákazom cirkvám v Uhorsku odvádzať akékoľvek poplatky Rímu a prijímať odtiaľ príkazy. V snahe vymaniť sa spod vplyvu šľachty urobil v roku 1405 pokus proklamovať kolektívne výsady a získať tak podporu v mestách.  V roku 1408  si znova podmanil Bosnu a časť Srbska a po smrti Ruprechta Falckého v roku 1411 bol zvolený za nemeckého rímskeho kráľa. Znova si urobil veľký dlh u poľského kráľa Vladislava, od ktorého si požičal 37 tisíc kôp pražských grošov, za čo mu dal do zálohu Starú Ľubovňu, Podolínec, Hniezdne a 13 spišských miest. Tie zostali až do roku 1770 pod poľskou správou. 

Po smrti Václava IV. vzniesol nárok na český trón, ale nakoľko bol odporcom husitizmu a obviňovali ho aj zo spoluúčasti na upálení majstra Jána Husa, česká šľachta jeho nároky nechcela akceptovať. Jeho vojská ťahali v boji s husitmi za kratší koniec. Svoje rozpory s husitmi sa snažil vyriešiť na koncile v Bazileji, ktorý zvolal pápež Martin V. Moc husitov sa mu podarilo zlomiť až 30. mája v roku 1434 v bitke pri Lipanoch. V roku 1436 po uzatvorení dohody v Jihlave ho české stavy uznali za českého kráľa, čím sa mu podarilo zavŕšiť všetky svoje politické a mocenské ciele. Nekompromisný boj s husitstvom mu zabezpečilo negatívny pohľad a hodnotenie českej strany a v Uhorsku zasa nebol veľmi obľúbený preto, že sa v plnej miere nevenoval záujmom uhorského kráľovstva. Od roku 1410 , po jeho menovaní rímsko-nemeckým kráľom sa venoval predovšetkým európskej politike. Snažil sa spory riešiť mierovou cestou, rokovaním, ktoré uprednostnil pred vojenským zásahom. Napriek všetkému ale Uhorsku prial. Menovite slovenským mestám. Zvlášť Bratislava ťažila z jeho priazne. Kráľ Žigmund Luxemburský si Bratislavu obľúbil, akosi mu prirástla k srdcu. Často sa tu zdržoval, hoci hlavným mestom Uhorska už vtedy bol Budín.

Počas svojich bratislavských pobytov vydal veľa dôležitých listín a dokumentov. Uzatváral tu zahraničnopolitické dohody a prijímal tiež cudzích panovníkov. Na znak vďaky za ústretovosť, ktorej sa mu, ako aj jeho početnej družine v Bratislave dostávalo, udelil mestu niekoľko dôležitých privilégií. Prvým dokladom priazne Žigmunda Luxemburského bolo potvrdenie privilégií bratislavských mešťanov 16. augusta 1385. Zároveň im prisľúbil ochranu. Túto listinu vystavil vo vojenskom tábore oproti Bratislave, na pravom brehu Dunaja. 1. februára 1401 oslobodil bratislavských mešťanov od platenia všetkých mýt v celom Uhorsku. V roku 1402 udelil mestu právo skladu čo súviselo s celkovou organizáciou uhorského obchodu. V roku 1430 udelil Bratislave privilégium veľmi lukratívne – mesto malo právo raziť mince. Bratislave potvrdil dôležité právo, že jej mešťanov môže súdiť iba vlastný richtár, aj keby priestupok spáchali hocikde inde a tak isto že im nik nesmie siahnuť na majetok. Od roku 1434 – 1435 sa zdržoval starý a chorý kráľ v Bratislave a riešil tu mnohé opatrenia týkajúce sa správy Uhorska. V Bratislave vydanými listinami potvrdil, alebo rozšíril privilégiá mnohých slovenských miest a mestečiek: Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Spišskej Novej Vsi, Martina, Senice, Novej Bane, Ľubietovej. 7. mája 1436 udelil mestu Bratislava právo používať mestský znak. O rok neskôr, 9. decembra 1437, na ceste z Čiech do Uhorska v Znojme, neďaleko od Bratislavy, zomrel. Jeho pozostatky viezli cez Bratislavu do Budína a odtiaľ ďalej do Veľkého Varadína (Oradea), kde chcel byť pochovaný po boku svojej prvej manželky Márie. Sprievod s mŕtvym kráľom sa v meste zdržal tri dni, počas ktorých mu obyvatelia mesta, predstavitelia cirkvi i mestská rada vzdávali úctu. Žigmund Luxemburský, uhorský, český a nemecký kráľ, rímsky cisár, ktorý vládol obrovskému územiu, si za centrum správy tejto rozsiahlej ríše vybral Bratislavský hrad. Pri jeho prestavbe, hoci sa mu ju nepodarilo dokončiť, mu práve on dal dodnes zachovanú podobu uzatvoreného štvoruholníka s väčšou vežou (korunovačnou) na juhozápadnom rohu. Bratislava sa podľa jeho predstáv mala stať akýmsi hlavným mestom Európy. A ako sa vyjadril svojho času už Teodor Ortvay – na túto skutočnosť by sme nemali zabúdať. Ľudská pamäť a hlavne vďačnosť sú veľmi chatrné inštitúty. Rozhliadnime sa po Bratislave dnes. Mesto, ktorému kráľ Žigmund Luxemburský prial a vychádzal v ústrety mnohými privilégiami a významnými rozhodnutiami, si ho nepripomenulo ani sochou, ani pamätnou tabuľou, ba ani tým najjednoduchším spôsobom – názvom ulice. Autor textu: Juraj Hradský, FINS Foto: archív autora